Otázka je až nemiestna. Veď je to výsada inteligentných bytostí. Tak prečo sa ľudia tak málo radujú? Prečo sa väčšinou mračia alebo jednajú chladnokrvne? Nuž, odpoveď je trochu aj v mojej definícii radosti. Nie sú dosť inteligentní. Je to myslené s úsmevom ale aj je v tom kus pravdy. Ak je človek inteligentný, tak radosť mu začne chýbať. Domáha sa radosti. Domáha sa všetkého, čo obohatí jeho život. Vie, čo je pre neho dobré a vie to vniesť do svojho života.
Ako si vniesť radosť do života? Trochu hlúpa otázka, ale mnoho ľudí sa radovať nevie, takže skúsim sformulovať postup k radosti zo života a radosti v živote. Nie je to ťažké a zároveň je to pre niektorých ľudí nedosiahnuteľné.
Ťažké to bude pre ľudí, ktorí nevnímajú svet ako krásny priestor pre svoj život. Je to pre nich tak veľká bariéra, že sa k radosti zo života neprepracujú.
Druhým predpokladom k radosti zo života a tým i radosti v živote sú deti. Možno sa vám to zdá nemiestny a nie celkom vhodný bod v takomto ľahko, krásno a radostno orientovanom texte, ale nie ste presvedčení, že deti sú radosť v živote? Mali ste už deti? Vnímali ste ich nevinnosť a čaro? To predsa nejde nijako prehliadnuť. Deti sú radosť. Deti sú jedno aj druhé. Sú radosťou v živote a prinášajú radosť do života. Ak niekto túto radosť nevidí, zvyčajne veľmi rýchlo vyprchá aj detská radosť a aj z dieťaťa sa stane veľmi zavčasu zachmúrený „dospelý“.
Tretím predpokladom radosti je snaha o pokojný a radostný život. Čo to má znamenať? Poviete si. Ako mám mať radosť z toho, že sa snažím mať radosť? Je to nejaké zacyklenie. Ani nie. Jednoducho vyhľadávam životné situácie, kde môžem zažiť príjemné chvíle, príjemné zážitky s priateľmi. To mi postupne prinesie radosť a pokoj do života. Pokoj je však samostatná kapitola, ktorá je minimálne tak dôležitá ako radosť. Je predchodkyňou radosti, lebo bez vnútorného pokoja nemôžem dosiahnuť radostný život.
