Divadlo

Autor: Emil Lobotka | 28.3.2021 o 10:31 | (upravené 28.3.2021 o 18:47) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  219x

Vchádzame do divadla. Rozprávame sa potichu, vzdávame určitú úctu miestu, v ktorom sa tvoria a žijú príbehy.

Niekde v zákulisí tušíme hercov – ľudí, ktorí nám o pár chvíľ zahrajú emócie, úklady, vraždy, ale i lásku, víťazstvo lásky, smútok, šialenstvo. Vchádzame do fiktívneho života, ktorý sa na ten „ozajstný“ tak podobá.

Odložíme si kabáty, čiapky, šále a vstupujeme do sály. Je tam prítmie. Nájdeme si svoje miesto a potichu čakáme na začiatok. Rozhrnie sa opona a predstavenie začína. Javisko je silne osvetlené, aby sme dobre videli hercov a ich stvárnenie postáv. Aby sme videli samých seba tak, ako nás zahrajú herci.

Sedíme v hľadisku, z javiska nás takmer nevidno. Herci vedia, že sme tam, aj keď nás jednotlivo nevnímajú. Sedíme a vpíjame sa do príbehu. Stotožňujeme sa s jednotlivými postavami, vytvárame si ku ním vzťahy. Sedíme v hľadisku, ale sme i na javisku. Ak zahynie naša obľúbená postava, to aj my tak trochu umierame. Aj my sme zaľúbení, aj my trpíme.

Je prestávka. Musíme si oddýchnuť. Život na javisku prebieha rýchlo, emócii je mnoho a my si potrebujeme oddýchnuť. Upratať si trošku myseľ, vytvoriť si naše „stanovisko“ k príbehu. Zaradiť sa na svoje miesto. Uverili sme príbehu?

Príbeh pokračuje a prekvapuje nás riešenie, ktoré autor pripravil. Takto to predsa nemalo skončiť, alebo áno? V sále sa rozsvietia svetlá, herci sa prídu ukloniť a my im poďakujeme potleskom. Herci sa držia za ruky. Vrah s obeťou, rozvedení muž a jeho exmanželka, sirota a jej vychovávateľ. Hra skončila. Postavy sa vracajú do „reálneho“ života. Herci odchádzajú domov a pokračujú vo svojom životnom príbehu a my diváci urobíme to isté. Niekde v nás však zostáva to prežité. Veď príbeh v divadle sme prežili i my! Zostáva tam niečo vo forme otázky. Ako by sme sa zachovali my v tomto príbehu? Ktorá z postáv je tá naša?

Divadlo skončilo, herci odkladajú svoje postavy a my diváci si odnášame ponaučenie, že i naša životná postava sa dá odložiť, alebo aspoň radikálne zmeniť. Nemusíme byť tak hlboko zahĺbení do postavy, ktorú v živote hráme. Môžeme si dať prestávku a vyskúšať si inú postavu. Vybrať si svoj príbeh, vybrať si postavu a žiť najlepšie ako vieme. Náš život má vplyv na našich blízkych a naše správanie ich úplne mení. Veď sú to naši spoločníci v hre zvanej život.

Neberme náš život príliš vážne. Veď my nie sme postava, ktorú hráme. Veď o pár chvíľ si môžeme zahrať postavu odlišnú. Áno, sme viazaní rodinami, deťmi, rodičmi a starými rodičmi. Napriek tomu dokážeme zažiť mnohé skúsenosti, ktoré potrebujeme. Hrajme naše úlohy s espritom, s ľahkosťou, nežne a s láskou. Nebojme sa ukončiť hru, ak nás už nemá kam posunúť a vybrať si hru inú.

Pamätajme si, že je to hra na život. Veď na konci sa chytíme za ruky a pokloníme sa. Základom hry na život je láska.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Psychiater Hašto: Rumunské siroty sú príkladom, čo sa stane dieťaťu bez puta s matkou

Jozef Hašto vysvetľuje, ako vzniká väzba matky a dieťaťa.

Letanovská: Odpor voči Remišovej rastie. Stráca podporu kľúčových ľudí

V strane podľa odchádzajúcej členky prebieha diskusia o výmene líderky.


Už ste čítali?